Bolo I Nebolo (Hromovlad)

Čo sa stalo, kto to vie, kto že to rozpovie? Prastarý dub rodil lístie, zelenal sa, žil. Dýchal mrazom, videl mnoho, rástol, z dažďa pil. Na pokraji lesa stál, mnohým vetrom odolal. Vítal slnko pálivé, tieň svoj ponúkal. Útočiskom nevykúpil času veľkú daň. Bolo i nebolo, to čo bolo nie je. Bolo i nebolo, nikdy viac nebude. Kraj ožiaril mocný blesk, dopadol na zem. Osud stromu daný bleskom v dreve zahorel. S údmi v ohni padá peň, otriasa sa zem. Kôra v prach sa zmenila, bez lístia, bez života. V tele strážcu lesa v ohni zeleň zanikla. Príroda ho odvrhla, starca zabila. Bolo i nebolo, to čo bolo nie je. Bolo i nebolo, nikdy viac nebude.