Keď zbojník umieral (Arzén)

Keď zbojník umieral, lístie opadalo, jak po mraze krutom skálie popukalo, keď zbojník umieral, hory zakvílili, po dolinách čiernych ľady dych zúžili, keď sa zbojník lúčil so životom mladým, zavrátili rieky k žriedlam svoje vody, vietor v hore stojí, neveje, neduje.... bo sa mladý zbojník na smrť pripravuje, héj... Smrť moja, smrť moja, hej, ty smrť najsmrtnejšia, zo všetkých frajerok hej, moja najvernejšia, ty si so mnou spala, hej, každou nôckou temnou, s raňajším slniečkom hej, vstávala nado mnou... Ako sa ti smrť má, hej, odmeniť zbojnícky, žes´ merala so mnou hej, zbojnícke chodníčky, ako si ťa, smrť má, hej, ako uctím, že si mi vzdávala hej, toľko úcty? Ucti si ma ty svojou silou, čo vyhasne ti pod mohylou, ucti si ma svými očami, čo ti nocou ohňom blčali, ucti si ma zlatými pokladmi, čo si ukryl pod tými vrchami, ucti si ma svojím mŕtvym telom, čo sa v svete tak natrpelo, čo sa v svete tak natrpelo... Ja si ťa, smrť moja, uctím hej, uctím si ako seba, lebo mne nad sebou plakať hej, plakať netreba, bo nebude nikdy kríža, hej, kríža takého, čo zlomí zbojníka, hej, zbojcu hriešneho, bo nebude takej hliny, hej, hliny pod slncom, čo zastydne v mojom oku hej, oku planúcom! Ja sa ti, smrť, až ku nohám pokloním, ja sa k tomu sám do hrobu položím, dosti som sa nazarážal po horách, teraz už len hruda na mňa zavolá, teraz mi zem zopakuje do ucha, čo som nôckou ja šepkával devuchám, červík mi zas pripomenie, čím som bol, jak som sa bil s cisárstvom a s cisárom, teraz budem súdený už len trávou, že som strieľal celý život do pánov! Kde ty mieniš svoje kosti zložiti? Na tatranskej si ich vystriem pažiti, na Kriváni sa ja k spánku uložím, pod slniečkom pod krvavým, pod božím...