Len málo vetru odolá (Hromovlad)

Od vekov putujú nad vodami, nad svetom. Na krídlach nosia slávu, radosť, plač i bôľ. Od vekov povievajú tichou piesňou z dôb minulých i súčasných spevov lúk a hôľ. Len málo odolá, čo koreň plytko má, vetru v slabosti, zeme krutosti. Len málo odolá, čo v úcte nechová, víchri v márnosti, vlastnej hlúposti. Od vekov hýbu tokmi mohutných oblakov. Vody z korýt vyženú do tichých dolín. Od vekov šíria skazu silou ukrutnou. Skaliská rúcajú do šíkov stromov, bylín. Len málo odolá, čo koreň plytko má, vetru v slabosti, zeme krutosti. Len málo odolá, čo v úcte nechová, víchri v márnosti, vlastnej hlúposti. Keď nastane ticho tajomné a svetom bezvetrie panuje. Keď vetry podúvať prestanú, oblaky opäť zvestujú, čo stať sa má a príde. Keď v mrakoch ožije jeho tvár, nad krajom spočinie jeho zrak. Keď vetry za počnú svoju púť, na slávu Striboga zvolajú a začnú duť nad svetom.