V žiari hviezd (Hromovlad)

Hlboko v mojom srdci ostalo mi vryté, svetlo tisícok hviezd, čo žiaria na svet. Stával som často pod nočnou tmou, chlad noci hladil zem, ležiacu podo mnou. V hlbinách lesa, v tieni starých stromov, kde život je ukrytý lesnou temnotou. Putoval som často v tieni konárov, lesný duch strážil cestu, zbrázdenú sieťou koreňov. V útrobách zeme, v ríši hrdých škriatkov, kde svetlo cestu nepozná, chlad večnej noci synov má, tam život v tele zmiera, štebot vtáctva zaniká, tam Permoníci navždy strážia, zhromažďujú bohatstvá. Na brehu starej rieky, čo život prináša, stojím v objatí vody, čo berie i dáva. Pozeral som často do očí chladných vôd, Čo darujú i berú život s krutosťou. V svetle tisícok hviezd, čo žiaria na svet, rodí sa i vstáva, zaniká i zmiera. Všetko živé, neživé, videné i nevidené, svetlom sveta chránené, tmou útrob zeme ukryté. A ako stojím svet vôkol mňa je nemý. Nepočujem ľudský dych ani bytostí rev. Len JA s stromy ticho stojíme v tmách. A tisícky hviezd, čo žiaria na svet.