Ked utopenú ťahal prúd (Müller Richard)

keď utopenú za vlasy ťahal prúd - len tak po zrkadlách riek na šíre mo­re v blankytnom nebi sa nad ňou vznášal vták akoby ju chcel vyniesť až hore jej telo v pene v chladnom tichu rias len ťažklo stále viac a viac a viac - v ňom chaluhy a drobný morský plaz aj smrť čo príde môže ešte rásť vždy večer bolo nebo ako dym mŕtva spala tvár však mala inú a ráno - modré nebo nad všetkým dni a noci v mŕtvych stále ply­nú keď celý morský svet jej vnikol do lona jej biele kosti pozhasínal čas sám boh ju k sebe vtedy povolal tak ako zdochlinu čo nemožno nájsť - a celkom sám celkom sám odovzdal ju tmám